JPV I: COIN value

Juhoafrická pohraničná vojna, známa aj ako Namíbijská vojna za nezávislosť a v Juhoafrickej republike niekedy označovaná ako Angolská vojna v buši, bol do značnej miery asymetrický konflikt, ktorý sa odohral v Namíbii (vtedy Juhozápadná Afrika), Zambii a Angole od 26. augusta 1966 do 21. marca 1990. Bojovalo sa v ňom medzi Juhoafrickými obrannými silami (SADF) a Ľudovou oslobodzovacou armádou Namíbie (PLAN), ozbrojeným krídlom Juho západo africkej ľudovej organizácie (SWAPO). Vojna o juhoafrické hranice viedla k najväčším bojom na africkom kontinente od druhej svetovej vojny a bola úzko prepojená s angolskou občianskou vojnou. Jendalo sa o konflikt, kde na oboch stranách dochádzalo k rozsiahlym partizánskym a proti-partizánskym operáciám, ale zárověn ku konvenčným stretom obrnených jednotiek, mechanizovanej pechoty s masívnou podporou delostrelectva a na oblohe si to rozdávali MIG-y s Mirage-ami. Vojaci SADF v pohraničnom pásme začali túto oblasť nazývať "Nam", čo nebola len skratka pre Namíbiu, ale aj analógia na Vietnam čo dobre vystihovalo peklo bojov ktoré sa tu odohrávali.


Pôvod konfliktu
Namíbia sa do roku 1989 volala Juhozápadná Afrika. V druhej polovici 19. storočia sa stala súčasťou Nemeckej koloniálnej ríše. V zásade preto, lebo ostatné koloniálne mocnosti o ňu nemali záujem. Táto nehostinná krajina je s výnimkou samotnej Sahary najneobhospodárovavateľnejší (to je pán slovo) kus zeme v celej Afrike, nemá skoro žiadne pobrežné miesta, kde by sa dal vybudovať prístav a tiež mala a má extrémne malú populáciu.
Nemci spravovali svoju kolóniou v tradičnom nemeckom štýle (nútené práce, koncentračné tábory, genocída). A v I. svetovej vojne v roku 1914 o ňu prišli. Na pobreží vybudovali vysielače na komunikáciu s nemeckými u-boatami a Južná Afrika, bývalá Anglická kolónia, dostala z Anglicka pokyn a výzbroj aby Nemeckú Juhozápadnú Africku dobyla. Tak sa aj stalo a Juho-západná Afrika skončila v područí Južnej Afriky. Po I. svetovej vojne, novo vzniknutá liga národov vydala sériu mandátov na správu bývalých nemeckých kolónií, podľa ktorého mali spravujúce krajiny zabezpečiť rozvoj kolónií do stavu keď by mohli získať samostatnosť. Medzivojnové obdobie sa nieslo v káraní Južnej Afriky bezzubou ligou národov, že Juho-západnú Afriku nesmeruje smerom k nezávislosti. Južná Afrika mandát vytrvalo odmietala s tým, že Juhozápadná Afrika nemá dostatočne veľkú populáciu aby mohla byť samostatná. Južná Afrika viackrát formálne vyhlásila Juhozápadnú Afriku za anektovanú ako piatu provinciu Južnej Afriky. Po druhej svetovej vojne sa veci prakticky nezmenili. Liga národov sa transformovala na Spojené národy OSN a tie premenovali mandát na „poručníctvo“, ale Južná Afrika ignorovala akékoľvek výzvy na smerovanie Juhozápadnej Afriky k nezávislosti. Vládnuca menšinová „biela trieda“ mala zastúpenie v parlamente Južnej Afriky a Apartheid jej vyhovoval. Okrem toho, Amerika a Anglicko síce odsudzovali Apartheid, ale južnú Afriku vnímali ako spojenca v boji proti komunizmu. Bolo však otázkou času kým sa nepočetná skupina čiernych intelektuálov a študentov sformuje do separatistickej skupiny.

SWAPO
Juho západo africká ľudová organizácae (SWAPO) vznikla 19. Apríla 1960, a založila ho etnická skupina kmeňa Ovambo. Nebolo jediným hnutím za nezávislosť Juhozápadnej Afriky, ale bolo najväčšie a najradikálnejšie. Hnutie (už podľa názvu) bolo postavené na marxisticko-leninovskej ideológií. Po niekoľkých rokoch neúspešných žiadostí o nezávislosť Namíbie od Juhoafrickej republiky prostredníctvom OSN a Medzinárodného súdneho dvora vytvorilo SWAPO v roku 1962 svoju ozbrojenú zložku PLAN – Ľudovú Osloboditeľskú Armádu Namíbie. SWAPO operovalo zo základní v Angole, kde bolo podporované Ľudovým hnutím za oslobodenie Angoly (MPLA). Na území Namíbie obmedzovalo svoju činnosť na politickú agitáciu, zastrašovanie a organizovanie protestov a stávok.

Kádre SWAPO (PLAN)

Partizánska vojna
Do roku 1965 sa podarilo s pomocou Sovietskeho zväzu, Kuby, Číny a Severnej Kórei vyviesť a v táboroch v Tanzánia, Ghane a Alžírsku vycvičiť a vyzbrojiť väčší počet kádrov PLAN-u. V Septembri 1965 prekročili Angolsko-Namíbíjsku hranicu prvé oddiely PLAN-u. Začali sa vraždy kmeňových vodcov odporujúcich myšlienkam komunizmu, vraždy bielych farmárov a duchovných, útoky na policajné hliadky a civilnú infraštruktúru a kladenie mín na cestách. Proti-partizánske operácie (COIN) viedli policajné zložky Južnej Afriky (SAP), ktoré na túto činnosť neboli vycvičené, ani vybavené. V roku 1966 sa situácia stávala neúnosnou, bolo jasné, že SAP situáciu nezvláda, ale vláda Južnej Afriky váhala s nasadením svojich ozbrojených síl (SADF) a vybavením SAP-u útočnými puškami.


Začiatok Juhoafrickej pohraničnej vojny
Civic Action Program bola stratégia SAP na získanie "srdcí a mysle" obyvateľstva v pohraničnom pásme Namíbie. Pomáhaním miestnym kmeňom získavali intel, ktorý pomáhal sledovať pohyby PLAN-u v tejto oblasti. V auguste 1966, tento intel pomohol lokalizovať tábor planu pri osade Omugulugwombashe.
26 Augusta 1966 bol podniknutý útok jednotiek SADF a SAP s podporou Juho afrických leteckých síl (SAAF) na tábor PLAN pri osade Omugulugwombashe. Tento stret sa označuje za začiatok Juhoafrickej pohraničnej vojny.
Príslušník SAP a Civic Action Program

Záver prvej misie.


Historický záver:
SWAPO nedokázalo získať dostatočnú podporu miestnych kmeňov v oblasti Ovambo. Narastajúce straty a zničenie tábora pri Omugulugwombashe SWAPO donútilo akceptovať fakt, že na partizánsku vojnu v oblastiach Ovambo a Kavango nie je pripravené. Okrem toho, tábory SWAPO na opačnej strane hranice v južnej Angole boli pod sústavnými útokmi Portugalských koloniálnych síl. SWAPO sa radšej sústredilo na partizánsku vojnu v oblasti východnej Caprivi, kde mohlo operovať zo svojich základní v komunistickom Zimbabwe. Po zvyšok roku 1966 a v rokoch 1967-1970 bolo v oblastiach Ovambo a Kavango ticho. Od roku 1971 sa SWAPO do oblasti vrátilo, ale sústredilo sa výhradne na destabilizáciu oblasti mínovaním ciest.
V roku 1973 sa podmienky pre SWAPO v Angole zlepšili. Portugalské koloniálne sily z oblasti odchádzali a SWAPO sa vrátilo k úplnej partizánskej vojne. V roku 1974 musela prebrať ochranu hranice s Angolou SADF (Ozbrojené Sily Juhoafrickej Republiky). A potom sa stala katastrofa....

Odohraný záver:
Totožný s historickým záverom.

Pamätník bitvy Omugulugwombashe

Udalosti medzi Augustom 1966 (JPV I) a Novembrom 1975 (JPV II)

Od roku 1960 získavalo stále viac európskych kolónií v Afrike nezávislosť . Väčšina týchto kolónií boli umelo vytvorené. Často v rozpore s Africkými kmeňovými väzbami, a bez efektívneho vládneho aparátu, ktorý by prebral moc po odchode kolonizátorov. Väčšina týchto krajín skončila v občianskej vojne, ktorá sa stala zástupnou vojnou medzi Západom a Komunizmom.

Angola, rovnako ako Mozambik a Portugalská Guinea bola kolóniou Portugalska. Portugalsko bola nacionalistická autokracia, diktátorský režim označovaný ako „Estado Novo“ (druhá republika) a v NATO bol tolerovaný len kvôli svojej nevraživosti ku komunizmu. V Apríli 1974 bol režim Estado Novo zvrhnutý pri „Karafiátovej revolúcií“ - vojenskom prevrate organizovanom lavicovými portugalskými dôstojníkmi.




V Angole zúrila vojna za nezávislosť od roku 1961. V krajine existovali tri hnutia za nezávislosť, ktoré boli založené na kmeňových príslušnostiach (kmeňe Bakongo, Mbundu a Ovimbundu):



FNLA, MPLA a UNITA viedli od roku 1962 partizánsku vojnu proti Portugalským kolonizátorom, ale násilím nešetrili ani voči sebe.
15. Januára 1974 sa v Portugalsku v meste Alvoro uskutočnila konferencia s predstaviteľmi novej Portugalskej vlády a vodcami týchto troch hnutí. Na Alvorskej konferencií sa stanovil dátum 11. November 1975, ako dátum do kedy budú z krajiny stiahnuté portugalské ozbrojené zložky a zároveň dátum získania nezávislosti Angoly. Všetky tri hnutia sa zaviazali k prímeriu a vytvoreniu podmienok pre demokratické voľby v Angole.



Prímerie však bolo porušované po ukončení Alvorskej konferencie. Všetky tri hnuta dospeli k rovnakému záveru. Ten kto 11. Novembra 1975 bude ovládať Luandu, hlavné mesto Angoly, ten preberie moc o ktorú sa nebude musieť s nikým deliť.
MPLA najviac inklinovala k marxisticko-leninovej ideológií a bola vojensky podporovaná Sovietským zväzom a Kubou. Kuba priamo intervenovala a vysielala do Angoly nie len vojenských poradcov, ale vlastné expedičné vojenské jednotky.
FNLA mala silné väzby so Zairskou republikou (dnešné Kongo), kde vládol diktátor Mobutu Sese Seko, ktorý bol pre svoj nekompromisný postoj ku sovietskému komunizmu podporovaný Amerikou. FNLA teda mala značnú podporu od Ameriky, Izraela a iných západných krajín. Zaire a FNLA bola dokonca podporovaná aj Čínou, ktorá bola v 70-tych rokoch so Sovietmi „na nože“.
UNITA bola podporovaná Južnou Afrikou, ktorá sa oprávnene obávala, že komunistická Angola bude podporovať Africký Národný Kongres, čo bola opozícia Apartheidu, ktorý v krajine v 70-tych rokoch vládol.



Začiatkom roku 1975 bola Luanda pod kontrolou MPLA. Od Januára 1975 začala FNLA ofenzívu zo severu a v Marci 1975 sa už jednotky FNLA približovali k Luande. Situácia sa stala pre MPLA neudržateľnou. V tejto situácií naplno intervenoval Sovietský zväz a Kuba. V Apríli dorazilo do Luandy 230 Kubánskych vojenských poradcov a materiálna pomoc vo forme ručných zbraní, mínometov a protileteckých zbraní. Najväčší dopad na priebeh bojov však mala dodávka vo forme 22 tankov T-34-85 a batérie 6-tich raketometov BM-21 Grad. Proti novonadobudnutým tankovým jednotkám v rukách vycvičených kubánskych tankistov nemala FNLA adekvátnu odpoveď a raketomety BM-21 Grad tiež prevyšovali dostrelom a účinkom všetko čím disponovala FNLA. Karta sa obrátila a FNLA začala ustupovať.






Ústup FNLA a udržanie hlavného mesta hnutím MPLA bol pre USA veľkým sklamaním. Američania pochopili, že na potlačenie víťaznej MPLA by bolo nutné výrazné navýšenie pomoci a možno aj priama intervencia, ktorá by dorovnala výhodu dobre vycvičenej dobrovoľníckej Kubánskej armáde, (tá v roku 1976 čítala už 35 000 mužov a otvorene bojovala na strane MPLA). V Amerike po Vietnamskej vojne chýbala politická vôľa pustiť sa do novej zahraničnej vojne proti komunizmu. Navyše FNLA sa ukázala ako zlá voľba, jej vodca Roberto Holden bol presvedčený o svojom božom predurčení stať sa autokratickým vládcom Angoly. FNLA sa pokúsila eŠte o niekoľko protiofenzív s cieľom dobyť Luandu, ale tie tiež stroskotali na neschopnosti Roberta Holdena nie len plánovať a viesť vojenské operácie, ale aj neschopnosti načúvať radám amerických vojnových poradcov. USA sa pokúsilo presmerovať svoju vojenskú pomoc hnutiu UNITA a jej charizmatickému vodcovi Jonasovi Savimbimu. Avšak, v Novembri 1975, v USA začala Komisia Senátu pre Zahraničné Vzťahy vyšetrovať administratívu prezidenta Gerarda Forda pre zamlčanie rozsahu svojich aktivít v Angole. Toto vyšetrovanie viedlo nakoniec ku schváleniu tzv. Klárokovho dodatku o zastavení pomoci a dodávok zbraní pre Angolu na jar 1976. Amerika nechcela riskovať ďalší Vietnam a podporou UNITA by sa postavila na stranu vtedy značne nepopulárneho Apartheidu Južnej Afriky. Neoficiálne však pomoc prúdila prostredníctvom CIA do Izraelu a odtiaľ do Južnej Afriky.





Ak bol pre USA ústup porazenej FNLA veľkým sklamaním, tak pre Južnú Afriku to bola úplná katastrofa. Komunistická Angola by predstavovala priame ohrozenie jej existencie. Angola, či už by bola koloniálna pod Portugalskom, alebo autokratická pod veliteľom FNLA Robertom Holdenom, alebo rozvrátená občianskou vojnou, bola by nárazníkovým pásmom pred komunizmom, ktorý sa šíril celou subsaharskou Afrikou ako požiar. Teraz bolo jasné, že 11. Novembra 1975 bude hlavné mesto pod kontrolou MPLA a v krajine zavládne komunizmus.



Komunistická Angola by sa stala útočiskom, tréningovým táborom a logistickou základňou SWAPO. Vojenskí plánovači Južnej Afriky študovali vojnu vo Vietname a boli si vedomí, že komunistická Angola by bola pre Namíbiu tým, čím bol Laos a Kambodža pre Južný Vietnam. Bezpečnou zónou umožňujúcou partizánskej armáde logistickú podporu a základne, z ktorých môže útočiť a kam sa môže rýchlo stiahnuť. To si Južná Afrika nemohla dovoliť.



Do 11. Novembra 1975 ostávalo 5 mesiacov a Južná Afrika mala dve možnosti Diplomatickú a Vojenskú. Diplomaticky vyvíjala tlak na Organizáciu Africkej Jednoty (OUA), aby neuznala MPLA ako vládnu silu v Angole. Šance na úspech boli malé, OUA mala stále dosť členov, ktoré vnímali komunizmus len ako nástroj ďalších kolonizátorov (Sovietský zväz, Kuba a Čína), ale Južnú Afriku kvôli Apartheidu priam nenávideli. Napriek tomu si Južná Afrika nechcela zavrieť tieto dvierka a vojenský vpád SADF do Angoly schválený nebol.

JPV II: Operation Savannah

Diplomatická cesta bola slepá ulička. Nič nenasvedčovalo tomu, že Organizácia Africkej Jednoty (OUA) 11. Novembra 1975 neuzná MPLA ako legitímnu vládu Angoly. V nadväznosti na to MPLA bude schválená aj v OSN. Bol čas prejsť na plán B. Národná strana Južnej Afriky dala 14. Októbra 1975, necelý mesiac pred 11. Novembrom, pokyn na začatie operácie Savannah. Strategickým cieľom operácie bolo oslabenie MPLA na úkor hnutí UNITA a FNLA. To by prinútilo OUA neuznať vládu komunistickej MPLA a tlačiť na zorganizovanie demokratických volieb v Angole, tak ako to bolo pôvodne schválené na Alvorskej konferencií.
Na oslabenie MPLA bolo nutné rozšíriť územia ovládané hnutím UNITA a FNLA a vojensky oslabiť hnutie MPLA. Plán bol otvoriť dva fronty, jeden v centrálnej Angole, kde pôsobilo hnutie UNITA. Druhé v juhozápadnej Angole kde pôsobila frakcia FNLA Daniela Chipendu.



Operácia Savannah mala byť prísne utajená a účasť SADF na tejto ofenzíve mala byť vládou Južnej Afriky popierateľná. Všetci členovia SADF museli pred vstupom na územie Angoly odovzdať psie známky, prezliecť sa do nešpecifických olivovo zelených maskáčov, boli ozbrojený zbraňami, z ktorých boli odstránené výrobné čísla a štátny znak Južnej Afriky. Zo všetkých vozidiel boli odstránené poznávacie značky a výrobné čísla. Jednotky SADF sa mali vydávať za portugalských žoldnierov, ktorých v tom čase v hojnom počte zamestnávala Portugalská vláda, aby zabránila strátam portugalských koloniálnych jednotiek, ktoré sa do 11. Novembra mali z Angoly stiahnuť.




Centrálna Angola: Bojová skupina FOXBAT

V Auguste 1975 bolo do Centrálnej Angoly letecky dopravených 20 dôstojníkov špeciálnych jednotiek, ktorí tu trénovali jednotky UNITA. Základňa tejto skupiny vojenských poradcov bola zriadená v meste Silva Porto. V Novembri 1975 bola z týchto jednotiek utvorená Bojová skupina FOXBAT. Jej úlohou bolo zastaviť postup jednotiek MPLA do centrálnej Angoly pri meste Huambo. Neskôr, v priebehu operácie prešla skupina FOXBAT do protiofenzívy na západ s cieľom spojiť sa s bojovou skupinou ZULU a vznikli bojové skupiny X-RAY ktorá postupovala na východ a bojová skupina ORANGE, ktorá postupovala na sever.





Juhozápadná Angola: Bojová skupina ZULU

Bojová skupina ZULU bola sformovaná z dôstojníkov špeciálnych jednotiek SADF v táboroch na území Namíbie, kde trénovali jednotky frakcia FNLA. Táto frakcia mala 2000 mužov verných Danielovi Chipendovi, ktorý v roku 1974 odišiel od MPLA a prešiel k FNLA. Na rozdsiel od zvyšku FNLA, ktorá pôsobila na severe Angoly, Chipendova Frakcia operovala v centrálnej a južnej časti Angoly. 14. Októbra 1975 prekročila bojová skupina ZULU hranice Angoly. Operácia predpokladala elimináciu jednotiek MPLA v južnej pohraničnej oblasti, potom ich vytlačenie z juhozápadnej Angoly, z centrálnej oblasti a nakoniec obkľúčenie mesta Luanda, ktoré je hlvaným mestom Angoly.


Priebehoperácie savannah







Nepriateľské sily

Proti jednotkám UNITA a FNLA vedenými poradcami SADF stálo vojenské krídlo hnutia za slobodu MPLA s názvom FAPLA vedené kubánskymi a sovietskými vojenckými poradcami a expedičné sily Kubánskej armády v počte asi 30 000 mužov. SWAPO sporadicky napádalo zásobovacie kolóny SADF skupiny ZULU.